Je prekrásny slnečný deň. Zima už prenecháva žezlo jari, ktorá začína ukazovať svoju silu v plnej kráse. Je počuť spev škovránkov, slniečko hreje, nádherný deň. Typický gýč akoby bol vystrihnutý z nejakého romantického filmu. Zaľúbená scéna v parku, muž uvoľnene sedí a čaká na svoju priateľku. Budú sa na lavičke rozprávať, smiať sa a nakoniec ju bude naháňať po parku. V jeho vnútri však bolo všetko inak. Sedel tam uprostred tejto úchvatnej dych berúcej krásy ale v jeho vnútri sa odohrával ten najpochmúrnejší deň plný plazivej dusivej hmly, studeného vlhka a toho najponurejšieho ticha. Jeho srdce bolo zlomené na márne kúsky, myseľ posadnutá smútkom a hnevom a pýcha ohrdnutá.

Stále tomu nemohol uveriť. Proste mu vzala srdce, chvíľu ho láskala, starala sa o neho ako to najcennejšie na svete ale nakoniec ho polámala na kusy, pošliapala a ešte opľula ako tú poslednú špinu v najodpornejšom kúte sveta. Nevedel, či je viac smutný alebo nahnevaný.

Spomenul si na deň keď sa spoznali. Vonku síce pršalo, fúkal silný vietor ale v jeho duši bol ten najkrajší slnečný deň a keď na to spomína skoro akoby počul aj spev vtákov. Bolo to tu v tomto parku. Videl ju z diaľky ako bojuje s vetrom, ktorý sa jej snaží zlomiť dáždnik. Nakoniec boj prehrala, dáždnik  sa zlomil a ona ho nahnevano hodila do najbližšieho koša. Prišlo mu strašne roztomilé, ako sa hnevá. Dobehol ju a ponúkol jej svoj dáždnik. Ponuku prijala. Mal pocit že ju pozná už strašne dlho, tak nejak od vždy. Láska na prvý pohľad. Bola jej zima, dal jej kabát a pozval ju na čaj. Rozprávali sa dlhé hodiny. O vážnych veciach ale aj o témach typu, ktorá maska na tvár je najlepšia a aký gainer po tréningu používa. Na malú chvíľu sa usmial.

V tom si však spomenul, že je všetko inak. Celú tu dobu ho klamala. Ako len mohla, ako len mohla…Šepotal do vetra.