Keď som bol úplne malý chlapec, chcel som byť smetiarom. Ľavý naskakovač, pretože ten pravý mal viac práce – zdalo sa mi. Moja predstava bola jasná, krásne sa vozím na autíčku a ešte zvonku! Ideálne! A vysypujem kontajnere. Kontajnere ma fascinovali, hlavne ich obsah, ľudia tam niekedy zahadzovali skvelé veci. Mal som ich plný bunker.

Táto predstava však mala jeden háčik. Otec s mamou ma v tom veľmi nepodporovali. Teda ani trochu. Smiali sa a vraveli, že do školy sa nechodí preto, aby bol človek smetiarom. Nechápal som. Veď predsa smetiarov potrebuje každý. Robia veľmi užitočnú prácu! Bez nich by nám to všade hrozne smrdelo.

Keď som začal chodiť do školy, pochopil som to. V škole je nuda. Veľká nuda a byť smetiarom vyzerá byť veľká zábava. Jasné, nuda vás predsa nemôže pripraviť na zábavu. Keď sa totiž dlho, predlho nudíte, tak sa akosi zabudnete zabávať. Vážna škola vás má predsa pripraviť na vážny život.

Tak to chápali moji rodičia, skoro všetci učitelia a v podstate, až na malé výnimky celý svet. Dobrý život žijeme vtedy, keď sme vážení, dôležití a niečo významné v živote dokážeme.

A ja som toto presvedčenie prijal za svoje. Z mladého chlapčeka, ktorý chcel byť smetiarom, pretože to vyzeralo ako veľká zábava, som sa stal nudným, serióznym právnikom v obleku. Až som si raz povedal: „získam svoju radosť späť, čokoľvek to bude stáť! Dlžím to tomu malému radostnému chlapčekovi!“ A tak som sa vydal na dobrodružnú cestu nájsť to, čo ma skutočne baví. Po pár rokoch hľadania, skúšania a absolovania najrôznejších kurzov sebapoznávania, som zistil, že ma proste baví byť obchodníkom. Kupovať, predávať, ponúkať. Baví ma celá tá hra. Spomenul som si na to, že už ako malý, som bol dobrý obchodník. Kúpil som si tú dlhú žuvačku v koliečku za 10 korún a predával po kúskoch kamarátom za dve koruny. Na jednom balení som zarobil tak 20 korún. 200 percentný zisk? Na 6 ročného chlapca viac ako dobré. Dnes predávam autosedačky a ponorné čerpadlá a nemôžem byť šťastnejší!